Fajn, použil som antidepresívny balíček a fungoval. Lenže prešli asi štyri hodiny a odrazu mi začalo byť zle. Neviem to opísať, bolo to niečo akoby ste mali kinetózu, bolo mi na zvracanie, točila sa mi hlava a bolo mi smutno (ale aj tak sa to nedá presne opísať). Tak som si ľahol do postele, že asi na mňa niečo ide. Bolo mi zle, bolo mi ešte smutnejšie, ako v predchádzajúce dni, mal som pocit, akoby som umieral. Ale veď ako je to možné, keď mi bolo predtým tak super?
Neviem, ale akosi som mal nutkanie si to zopakovať. Vybral som sa do kúpeľne, samozrejme s pripraveným – ako som tomu hovoril – „antidepresívnym balíčkom“ (ktorý v sebe mal žiletku, obväzy, obklady, leukoplasty, dezinfekciu – najradšej som mal Septonex, Ajatin alebo lieh, pretože to fantasticky pálilo) a „užil drogu“. Miloval som, ak mi vytieklo viac krvi a najradšej som to mal, keď som mal rany po celom predlaktí, alebo na oboch. Prvý skvelý pocit bol samotný zárez do kože, potom následná krv, ktorá mi tiekla z tých ťahov. Nechal som ju tiecť aj niekoľko minút. A nakoniec to najlepšie – konečne som na to nalial alkohol. Pamätám si, keď som bol dieťa, že som sa krvi a dezinfekcie bál, ale v tej chvíli sa mi to hrozne páčilo. Bolo to zvláštne, lebo som si uvedomil, že človek, ktorý sa kedysi bál krvi, sa jej už nebojí.
A tak som to opakoval, hlavne, keď som mal v škole zlý deň, alebo sa mi jednoducho nedarilo, či som nebol s niečím spokojný. Neskôr som od žiletky prešiel na kuchynský nôž, lebo som si uvedomil, že ak chcem, aby to malo nejaký efekt, musím mať tie rany väčšie a hlbšie, musia viac krvácať. To je tá droga – niekedy som to robil aj dvakrát, trikrát za deň. Napríklad som utiekol zo školy (hlavne, keď sa mi niečo nevydarilo, ale niekedy len tak), aby som mohol užiť antidepresívny balíček.