Vonku prší. Taký obyčajný jarný dážď. Postupne už ale ustupuje a spoza mrakov sa vynárajú slnečné lúče. Jemný premenlivý vietor, ktorý hýbe korunami stromov hýbe aj so mnou. Vždy, keď sa zamračuje, mám chuť zavrieť sa do izby, prikryť sa pod perinu a len tak ležať, a počúvať hudbu. Pritom zavrieť oči a nachvíľu si zdriemnuť. Aspoň o pár minút mi prejde tá únava, ktorú zažívam, keď sa mi chce spať. Len to neprejde nadlho. Vždy, keď je takéto počasie, nechce sa mi ísť von. Je mi smutno. Kvapky dažďa padajú a klopú na okno a parapetu. Zvláštne, že vždy ma v tomto napadne, že či žijem svoj život tak, ako mám. A zároveň cítim, ako chcem umrieť. Možnože to by ma vyslobodilo zo všetkého trápenia, ktoré prežívam. Ale stále žijem a uvidím, čo bude ďalej.
Dnes už asi neuvidím príjemné jarné slnečné lúče, ale verím, že raz vyjdú na oblohu a budú ma zohrievať a potešovať svojím blahodarným teplom.
S úctou
S.
Celá debata | RSS tejto debaty