Kedysi som túžil byť milovaný, mať niekoho rád a ten niekto, aby ma mal tiež rád. Viem, život je plný prekvapení, vzostupov a pádov, ktoré treba prekonať. Je o tom – raz je dobre, raz zle.
Ale čo ak je v živote len pád? Neprajem nikomu takýto život a ak ho niekto má, tak mu asi aj rozumiem, čo je to za život.
Chcieť len to, aby ma niekto mal úprimne rád, bez toho, aby som si to musel dokazovať nejakým spôsobom, ktorým by som na seba medzi ostatnými upozorňoval. Preboha, veď už to takto donekonečna nemôže fungovať, keď som stále ja ten zlý, som nedobrý v tom, či onom. Asi som nikdy nebol ten správny „chlap“, ale vždy som sa o to snažil. Nevyšlo mi to. Prečo?
Vždy som chcel byť milovaný, aby mi niekto rozumel, povedal mi pekné slovo a nie stále len na mňa kričal, že aký som ja nedobrý, že sa mi nechce chodiť do školy preto, lebo som rozmaznaný. Myslím si, že to nie je pravda. Je rozmaznanosť to, že všetky veci, čo mám by som bol ochotný vymeniť za to, aby ma mal niekto úprimne rád, nekričal po mne, netrestal ma za moje ľudské chyby, či omyly patriace k veku? To chcem vážne strašne tak veľa? Ale verím, že raz mi to vyjde.
Celá debata | RSS tejto debaty