V minulom blogu som písal s názvom Dieťa, láska, vzťah? Radšej sex… som písal o tom, koho som stretol a či to z môjho pohľadu bolo dobré, správne. Dnes večer (resp. včera) sa mi stalo niečo podobné… odporúčam zbežne si minulý prečítať – tento blog bude tomu „voľným pokračovaním“.
Už dlhšie sa – nazvem to – „spoznávam“ s jednou veľmi príjemnou osobou. Poučený „z krízového vývoja“ som si dal „načas“ a šiel na ňu veľmi pomalým a spokojným tempom. Začalo to (narozdiel od predchádzajúceho „vzťahu“) celkom nevinne – rozprávaním sa s danou osobou, hľadaním spoločných záujmov, zisťovaním toho, či sa spolu k sebe pravdepodobne „hodíme“. Ona je veľmi plachá – pomerne dlho mi trvalo, kým som ju presvedčil o tom, že sa mi páči a že by som sa o ňu vôbec zaujímal (nemala totiž doteraz dobré skúsenosti z mužmi) a aby so mnou niekam vyšla. Niekoľko krát sme sa spolu stretli, dali si sami sebe navzájom nejakú menšiu pozornosť (darček), občas som jej pomohol vo veciach, ktoré ona nevedela a vo veciach, v ktorých ma požiadala o pomoc. Samozrejme, pomohol (a pomôžem) jej rád. Jednoducho mal som z toho pomáhania jej dobrý pocit. No včera večer sa pre mňa všetko akosi zmenilo…
V nedeľu poobede sme sa dohodli, že si dáme spoločnú večeru a prediskutujeme, že čo a ako – naše „relatívne plány do budúcnosti“ atď. Vedel som, že ju zaujíma divadlo, hudba, cestovanie a tak som jej na tej našej večeri dal program divadla, že na aké predstavenie pôjdeme atď. – napokon sme nikam ani nešli. Od nej som sa dozvedel, že to o čo sa zaujímala ju až tak nezaujíma, ale že sa zaujíma o niečo celkom iné. Povedal som si „OK, veď ľudia sa vyvíjajú a menia skúsenosťami v živote“ – no bolo to „katastrofálne výborné „.
Prišiel deň D a šli sme na dohodnutú spoločnú pizzu. Prišla na ňu ako kráľovná – osobne, takto krásnu, ako bola na tej večeri som ju v živote nevidel – mala nádherne upravené vlasy (také plné, ako hollywoodské herečky), popritom modré rifle, na sebe menší kabátik a pod ním ramienkové tričko s veľmi veľkým výstrihom, ktorý si ešte pri sedení za stolom oproti mne a jedení pizze si lakťami tlačila z oboch strán na prsia, aby vyzerali väčšie a plnšie. Po stránke výzorovej nemala (podľa mňa) jedinej chybičky krásy, problém bol ale v tom, o čom sa s ňou porozprávať.
Začali sme takou konverzáciou na „búranie/topenie ľadov“ a správne poučený z krízového vývoja som sa chce dozvedieť niečo viac o nej a tak som ju nechal, nech rozpráva ona o sebe a ja budem ticho, prípadne jej položím doplňujúce otázky, k tomu, o čom rozprávala. O mne sa nedozvedela nič, o sebe som jej skrátka nehovoril, prípadne len také „všeobecné informácie“. A tu došlo k naozajstnému prelomeniu ľadov.
Neviem, či sa chcela len predomnou predviesť alebo to myslela úprimne a vážne, ale zo ženy, ktorá sa tvárila, ako ju treba ochraňovať, pretože je zraniteľná a že pomaly nevie napočítať do päť (takto som ju do tohto stretnutia vnímal a poznal) vychádzalo niečo iné – začala ukazovať v inom svetle.
Začala rozprávať o tom, aká je ona skvelá alkoholička, že bola opitá vtedy a vtedy a keď bola opitá robila to a to a o tom, že si všeobecne rada vypije. Popravde, cítil som sa veľmi trápne, smutne a sklamane, že ona o sebe začala rozprávať, ako o najväčšej alkoholičke všetkých čias. Pritom, ja sám som ju nevnímal ako tú „spoločenskú“, skôr naopak – ako som napísal na začiatku, plachú, tichú, bojazlivú a navyše ona o mne vie, že ja jednoducho nepijem z princípu, proste z dôvodu, že sa mi to nepáči (o tom možno niekedy nabudúce), preto som tomu jej kroku veľmi nepochopil. A v podstate, väčšina času, ktorý sme spolu boli, bolo jej spomínanie na to, kedy bola opitá, kde bola aká krčma, aký bar… Nakoniec si ona objednala akurát pollitra kofoly, z pizze bolo akurát to, že som ju zjedol sám, lebo napokon na ňu nemala chuť; ja som ku pizzi vypil pohár čaju. Zaujímavé bolo na tom to, že ani ona, ani ja sme sa nezačali pozerať od nudy do mobilu, ako sa to teraz „v tejto dobe“ bežne deje. Ona o sebe rozprávala, ja som ju počúval. Proste, tešil som sa na ňu, no dopadlo to tak, ako to dopadlo.
V podobnom duchu išlo naše „rande“ ďalej, až kým som nedojedol pizzu a nedopil čaj. Následne sme sa „pozbierali“ a šiel som ju odprevadiť domov. Ďalší zlom nastal, keď som ju išiel odprevadiť domov. Tam pred domom si chcela potriasť na rozlúčku pravicou, no ja som ju spontánne vrúcne, pevne, silno objal (neviem, proste som to tak v tej chvíli cítil). Z jej výrazu tváre, mimiky a gestikulácie som usúdil, že sa jej ten môj večer a to spoločné objatie asi celkom páčilo (neviem, či použijem správny prirovnanie – no pripomínalo mi to, ako keď svojho času odpadávali fanúšičky Justina Biebera, keď sa na nich pozrel, nebodaj sa ich dotkol alebo niečo „hodil z pódia“; a to som zabudol napísať, že ona je odo mňa o 37 dní staršia ako ja). Pre mňa to síce bol veľmi, veľmi príjemný pocit (myslím to jej objatie), no už je cca. 2:20 v noci/ráno a nedokážem stále zaspať. Prevaľujem sa na posteli ako tuleň, bol som sa ešte večer prejsť, pozrel som film, vypil ďalší čaj, osprchoval som sa a mám z toho veľmi zmiešané pocity. Na jednej strane sa teším a na strane druhej som z toho mierne povedané, sklamaný. Prečo vlastne píšem tento blog? Dnes v noci ani nie som doma, ale na hotelovej izbe a kvôli nej (nám?) som precestoval niekoľko hodín s niekoľkými prestupmi na autobuse a vlaku viac ako 200 km, aby som s ňou mohol byť (pretože chcela, aby som s ňou išiel domov zoznámiť sa s rodičmi), len teraz netuším, prečo sa takto zachovala? Nepovedala, že sa jej nepáčim, že ma nechce alebo niečo v tom zmysle, asi len to nedopadlo podľa mojich očakávaní…
Prečo názov à la Červená luna? Vtedy, keď sme boli spolu na rande bol obrovský spln, ktorý som celú noc pozoroval z okna a nemohol zažmúriť oka (preto aj ten čas 2:20). Áno, ten mesiac síce nebol červenej farby, no červená farba vie rozzúriť býkov a vyvolať v nich úzkosť či agresivitu a mňa to vtedy – ani neviem, či rozzúrilo alebo skľučovalo – jednoducho bol som nahnevaný sám na seba a smutný z toho, čo bolo a ako to, nakoniec, dopadlo.
P.S.: Tento text som napísal o čosi dávnejšie v čase, keď sa to stalo, preto syntax textu môže pôsobiť trochu zvláštne. Zverejňujem tento text na blog až teraz, po dlhšej úvahe, pretože som si chcel byť istý, že veci, ktoré sa udiali a ktoré som v ňom opísal chcem mať napísané tak, ako som ich napísal.
Celá debata | RSS tejto debaty