A nakoniec to najlepšie: Kedy som si vlastne uvedomil, že už nechcem svoje „antidepresíva“ užívať? Áno, priznám sa, čítal som rôzne tie fóra o tom, aké je to super (ale aj tie, ktoré boli proti), že je to coool, atď. My „selfharmeri“ (ako tomu teraz zvyknem hovoriť) sme sa spolu aspoň cez chat podporovali, že je to perfektný svet so žiletkou v ruke a s krvácajúcimi predlaktiami. Dostal som sa aj ku psychiatrovi, ktorý ma (prekvapivo) neoznačil za blázna, či inak psychiatricky chorého, alebo aby ma zdrogoval nejakými tabletkami, ale označil ma za nezrelého a rozmaznaného. A dal mi na výber dve možnosti: pokračovať, alebo s tým skončiť. A jeho taktika mu vyšla. Miesto rezania sa dvakrát, trikrát denne, to bolo najprv týždenne, potom mesačne. Ale viac-menej ma ani on nepresvedčil, že s tým treba skončiť (aj keď som mu veľmi vďačný za to, že mi s tým pomohol a že sa k tomu postavil tak chladnokrvne).
Skutočným dôvodom bolo to, že som po rokoch videl tú svoju spolužiačku. A videl som ju – vyžité, strhané, vychudnuté a „ranami korunované“ mladé dievča. Na to, že išla (ako tomu hovorím) do najsexi rokov, vyzerala, ako stará baba (prepáčte za urážku). Proste bol na ňu otrasný pohľad. Neskôr, keď sme sa s kamarátmi bavili, tak že vraj robila prostitútku, predávala drogy a striedala frajerov, ako na bežiacom páse (nikdy som takto nedopadol, ale ona sa tiež rezala). Pozeral som tak na ňu asi päť minút. A povedal som si v duchu jednu otázku: „Naozaj chcem takto dopadnúť?!“. Neviem, nikdy som neinklinoval ku drogám (no fajčil som, ešte keď som nemal 18), ale akosi mi takáto myšlienka prebleskla hlavou. Odpoveď bola jasná.
Ak si niekto myslí, že dnes som sa rezal a zajtra nebudem, že mi nič nebude – mýli sa. Pamätám si, že som mal normálne nutkanie to urobiť opäť. Znova mi bolo tak zle, ako som opisoval, ale povedal som si, že takto dopadnúť nechcem. Proste som si povedal, že nie. Nedokázal som v noci spať, nechutilo mi jesť a plakal som. Predtým, než som sa začal rezať, bolo mi síce smutno a trápil som sa, ale až takéto stavy nemal. Ale povedal som si, že vydržím.
Neviem, niekto môže namietať, že to takto nie je. Ale zažil som to. A verte, je to peklo na zemi, za života. Požiera vám to energiu, šťastie, lásku a to všetko len pre párhodinový pocit „pseudošťastia“. A hlavne požiera to vás, ako človeka, pretože vďaka tomu som nosil len roláky a dlhé košele, či oblečenie, aby mi nebolo vidieť moje rany. Hanbil som sa za ne. Verte mi, bolo mi v nich teplo, ako v pekle. A keď neskôr, keď mi to už bolo jedno, čo si kto o tom myslí, tak som prešiel aj na tričká. Ponáhľal som sa domov, zavrieť sa do kúpeľne, len aby som si mohol zobrať „antidepresíva“. Radšej som sa s nikým nerozprával, lebo som bol sám vo svojom vnútri podráždený a zhnitý. Ale ja tak som sa bál, čo si kto bude myslieť o mojich ranách, o mne samotnom, aby sa zo mňa nikto nesmial a nemyslel si o mne, že som debil, alebo hlupák, a nechcem menovať čo ešte. Myslel som si, že ma nikto nemá rád. To bol vlastne dôvod začiatku užívania mojich „antidepresív“. Dobrý vtip, čo poviete? Dnes už viem, že to tak nie je.
Tí, ktorí ste s tým nezačali, ale rozmýšľate, nerobte to. Nie je to práve tá najšťastnejšia cesta. Tí, ktorí to robíte, uvedomte si plusy a mínusy. Predsa vždy existujú alternatívy, ako veci riešiť. A nakoniec tí, ktorí ste tým prešli, určite viete o tom viac, ako som tu napísal.
P.S.: Ak poznáte ľudí, ktorí sa sebapoškodzujú (nemusí to byť iba rezanie), nesmejte sa z nich. Väčšinou sú normálni, len nevedia riešiť svoje problémy, alebo trápenia inak, ako napr. žiletkou. Nebojte sa ich. Neodsudzujte ich. Nestrelia na vás bombu, nezabijú vás. Skúste sa s nimi porozprávať o normálnych témach (ale nie také témy, ako: „A bolí ťa to?“ „Nerob to, veď si už dospelý/-á…“) a verte, aj sa s vami porozprávajú. Skúste sa na nich len tak usmiať – proste to, čo slušnosť káže. Človek, ktorý to robí, potrebuje len padnúť, vstať a bojovať (alebo žiť) ďalej. Je to (aspoň pre mňa) veľká skúsenosť, ktorá ma posunula ďalej a naučila ma hľadať samého seba, a nájsť odpovede na moje najdôležitejšie otázky. Dnes už viem, že to bola jedna z najväčších hlúpostí v mojom živote a som rád, že som s tým prestal.
Celá debata | RSS tejto debaty