Zapadnutý hlas, červené víno.
Bytovka, staré okno.
Svit lámp i sivý jemný dážď.
Nádej existuje, no viem, že ty neprídeš.
A pamätáš si, ty zmučená Xantipa?
Ako si nechala všetkých utiecť a potom.
Sme sa bozkávali na lavičke v parku.
Neverím tomu, ako by sa mi to prisnilo.
No…
Odpusť, nemôžem zabudnúť na tvoje oči.
A niet púte kam ísť, či vpred, či v vzad.
Stojím sám nad priepasťou v lži.
A v hlave mám jediný rébus – ako ďalej žiť?
Kam mám letieť, ku komu mám kričať kráčajúc?
O tej láske, ktorej viacej niet.
Kam mám ísť, keď revem zvnútra.
Som mŕtvy, som kameň, pozeraj.
I čo sa mi bude snívať po nociach.
Nájdem, ako šťastný som v drobnostiach.
Ó nebo, nebo, počuješ? Pomôž mi.
Ty všetok ten smútok vezmi so sebou.
Odpusť, ja nemôžem…
Celá debata | RSS tejto debaty