Ona je opitá, ba ešte aj divná – no nie od vína, proste zaľúbená.
Ona je opitá od záujmu – šaty biele, neskutočná.
Niet síl čakať, do neba vykročiť a nezastaviť sa.
Ten plač, ten smiech a znova vrátiť sa, čoby znova narodila sa.
Ona je opitá, vzdorovitá.
Dlho očakávaná, dušou roztrhaná.
A ty miluj ju opitú!
Mne potom chýbajú sily a ja hovorím:
„Neodvážaj ju domov – sám pôjdem, dofajčím!“
Bojím sa zaľúbiť… no, čo ak ju už milujem?
Páči sa mi jej roztrhaný štýl…
A mne po jej bzučaní mi do ucha, „že tvoj štýl“, „že tvoj extrém“.
Milujem ostatné, no a teraz budem iba s ňou.
A vôbec – my tam máme oceány a máme tam pokoj.
Bude, bude ma milovať; no nikdy jej to nepoviem rovno.
Ľudia – chcem jej aj vzdorovať, svojvoľne a priamo.
Prebúdzam sa, obnovujem Messenger, no nie – znamená to koniec našej básne?!
Prečo mi ľudia hovoria – ako sa máš?
Veľmi sa hanbím za tú slabosť.
No a ty – so všetkými nedostatkami – páčiš sa mi.
Si moja prvá radosť po rokoch.
Stoj! Mne snívala si sa.
Spievaj! Tak spievaj! Žena mojej utópie.
„Nám“ takýto život neprejde.
No zatiaľ len tŕpneme.
Celá debata | RSS tejto debaty