polduše – iba ďalší blog na webe

Pravdepodobne každý z nás sa stretol v živote s osobou, ktorá sa vám páčila, priťahovala vás, bola vtipná, pekná a čokoľvek, čo povedala vám pripadalo ako „Písmo sväté“, dokázali ste sa na ňu pozerať hodiny, tráviť s ňou veľa času, no teraz som (po dlhšom čase) stretol dievča, či ženu (vyberte si slovo, ktoré vám pasuje viac). Áno, priznávam som vo veku dvadsiatnika (podľa niektorých by som si mal užívať slobody a života, cestovať, užívať si zarobené peniaze atď.) a nemal som veľmi šťastie na lásku, či vzťah (za predpokladu, že by sme vzťahom nenazývali (aspoň pre mňa) nezáväzné chodenie na obed). U veľa dievčat, ktoré som niekedy, keď som mal nejakých osemnásť alebo devätnásť stretol a chceli sa so mnou bližšie zoznámiť to skončilo veľmi rýchlo – ponukou na sex z ich strany.

Neviem prečo, ale proste pri otázke či návrhu, či by som nechcel mať s niektorou sex ma vždy chytila (a chytá) silná úzkosť, strach, panika – rozbúšilo sa mi srdce, prichádzalo mi nevoľno, oblial ma studený pot a nevládal som dýchať – a vždy som odpovedal len jedinou vetou: „Ďakujem, ale radšej nie“. Neviem prečo, ale jednoducho mám chuť povedať „NIE“ pri takýchto otázkach… bojím sa dievča, ktoré mi je sympatické osloviť, pretože, ak už sa rozhodnem ju osloviť a nakoniec ju aj oslovím, tak mi zväčša odpovie: „že prepáč, ale radšej idem s kamarátkami“ alebo „mám priateľa“, „som zadaná“ alebo „prepáč, ale nie si môj typ“ – a takto sa to opakuje dookola viac-menej vždy pri pokuse o konverzáciu, no a keď sa rozhodnem osloviť nejaké dievča – podotýkam nezáväzne – pozvaním na obed, ochotou pomôcť alebo len tak pokecať, vždy to skončí rovnako… a tie, ktoré sa nakoniec „odhodlajú“ so mnou zoznámiť, chcú často krát sex. Netuším, prečo. O mužoch na „ženských portáloch“ sa predsa vždy píše, že „ak vám muž navrhne sex na začiatku vzťahu, nechce vzťah, ale iba sex“. Čo mám ale urobiť, ak ho navrhuje ona?

Neskôr ma to ale mrzí, že som tú ich ponuku odmietol a kladiem si otázku: „prečo?“. Len pre poriadok – nie som nejaký zakomplexovaný, obézny, nízky, spotený chlap. Mám 190 cm, 85 kg, športujem, nepijem, nefajčím, mám rád kvalitné filmy, knihy, hudbu, cestovanie, turistiku…

Vrátim sa ale na začiatok. Nedávno som sa zoznámil s jedným skvelým dievčaťom (pre naše účely ju nazvime Nika). Nika je nádherná – má krásne kučeravé vlasy ryšavej farby, má pekné hnedé oči, ktoré zvýrazňuje rám okuliarov, chudá a nízka (oproti mne je nižšia o rovných 32 cm), svoje črty tváre zvýrazňuje krvavo-červeným rúžom, je múdra, inteligentná, vtipná – tak milo a pekne, inteligentne, drzo, sarkasticky – toto som si pri myšlienke na svoju budúcu priateľku v kútiku duše vždy želal a predstavoval, lebo aj ja som taký; má rada históriu, knihy… vieme, resp. vedeli sme sa spolu veľmi dobre porozprávať, no v poslednom čase, mám taký pocit, že nechce so mnou nič mať, že sa od seba vzďaľujeme.

Spočiatku, keď sme spolu začínali, Nika sa obliekala veľmi excentricky, no proste sexy. Niekedy to prehnala až tak, že sa pri pohľade na ňu dala učiť anatómia, aj keď bola oblečená. Rovnako tak dobiedzala so sexom, až sa zdalo, že nakoniec pochopila, že ak na jej „ponuky“ nereagujem či ich odmietam, znamená, že s ňou sex v začiatkoch, keď sa spolu ešte dobre nepoznáme, nechcem, neskôr som jej sám navrhol sex s tým, že ho odmietla ona. Nerozumel som a ani nerozumiem tomu, prečo tak drasticky otočila, ale fajn, ak to nechce, nútiť ju nemôžem, ani nebudem. Chodievali sme spolu na obedy, odprevádzal som ju domov, chodili sme spolu na prechádzky, stretávali sme sa, písali sme si… jednoducho trávili sme spolu čas. Dnes?

Dnes je to viac-menej o tom, že sa spolu veľmi nerozprávame, skôr si (podľa mňa až príliš) veľa píšeme cez internet (niekedy aj 12 hodín vkuse), do práce chodí oblečená rovnako ako na začiatku, akurát už takmer netrávime žiadne spoločné chvíle, nič. Proste nie sme spolu. Keď ju chcem niekam vziať, kde by sme mohli byť spolu a kam sme spolu predtým normálne chodili, nechce – povie, že nemá čas, že ide s kamarátkami von, že ide domov, že sa necíti dobre. Zároveň som sa ale od nej dozvedel, že ona sa nechce teraz stretávať, že si dáme prestávku do leta a potom v lete uvidíme, čo z toho nášho vzťahu bude, pretože ona má nejaké problémy so svojim bývalým, ktorý jej začal vypisovať sprosté správy, v ktorých ju žiada, aby sa k nemu vrátila (čo ona, podľa jej vlastných slov nechce) vyhráža sa jej a zároveň ma ona sama údajne nechce zaťahovať do svojich bývalých vzťahov a osobných problémov, ktoré so mnou nemajú nič spoločné. Ani neviem, čo si mám o tom myslieť.

Keď sme spolu v práci, nosí mi jedlo, čokolády, Nika si proste ma vykrmuje (normálne, tak ako vždy), ako-tak sa rozpráva a na strane druhej sa tvári, akoby ma nikdy nepoznala. Podľa Niky je to aj preto, lebo ju jej kamarátky podrobne informujú o tom (o tomto viem aj ja, pretože niektoré jej kamarátky sú aj mojimi dlhoročnými kamarátkami a tie sa so mnou o takto ďalej posunutých „informáciách“ smerom naopak (čiže ona „vie“ o mojich „priateľkách“ a ja „viem“ o jej „nevhodnom správaní“ (t.j. že pije, že je sa pokúša o samovraždu, že je jednoducho chorá na hlavu…) niekedy podelia), o tom, ako sa mi Nika nepáči, že sa mi páčia vysoké dievčatá (nad 180 cm, čo je pravda, ale asi ani len netušia, že to nemusí byť a ani nie je striktné pravidlo – sú aj iné vlastnosti a kritériá, ktoré sa mi na ľuďoch páčia) a nie na také „trpaslíky“ a že už som si začal s inou… jednoducho ju hecujú. Možnože to, čo rozprávajú o nej je pravda, ale ona to vždy pri jemnom naznačení, či „podpichovaní“, poprela.  

Mám sa na ňu vykašľať? Mám ju naozaj nechať tak a nájsť si druhú, ak neviem, či nejakú inú vôbec nájdem? Alebo počkať, ako si to praje ona? Máte nejaké tipy, čo v takýchto situáciách robiť? Napíšte, prosím, váš názor do komentárov nižšie, za ktorý vám vopred ďakujem. Rád si vypočujem aj názor skúsenejších. Pretože vzťah chcem, chcem byť v živote milovaný aj niekým iným, ako rodičmi. Nechcem ostať v živote na ocot…